Adelka je roztomilá asi trojročná kríženka, ktorej úprimné a veselé očká vás odzbroja v priebehu niekoľkých sekúnd. Keby nebolo jej zjavného hendikepu, len ťažko by ste tušili, ako kruto sa s ňou osud zahral. Jej otrasný príbeh je sčasti vyskladaný zo šokujúcich slov ľudí, ktorým síce nebola úplne ľahostajná, no ktorí ju nechali trpieť, a sčasti sa dá iba vytušiť z jej rán a dokaličeného telíčka.

Môžeme si len predstavovať a naivne veriť, že Adelka bola v dobrých rukách a  iba nedopatrením skončila na ulici po tom, čo bola nakrytá. Veď kto z nás by mal to srdce bez ostychu  vyhodiť  prítulnú a bezbrannú  fenku, ktorá má čoskoro priviesť na svet šteniatka?

Ponechať ju osudu bez vody, bez stravy? Vystaviť ju nástrahám nášho bezohľadného sveta? Kto dokáže byť natoľko zbabelý?

Adelka, nechcená a opustená, prešla desiatky kilometrov v nádeji, že predsa len natrafí na nového pána, ktorý ju prichýli. Hľadala miesto, kde sa môže schúliť do klbka a zaspať bez strachu, že utŕži kopanec, keď bude opäť len zavadzať v ceste. Hľadala bezpečné útočisko pre seba a svoje šteniatka.

Zatúlala sa do nevľúdnej a nehostinnej priemyselnej zóny ďaleko od mesta, kde zeleň prekryl sivý prach, kde polia nahradil betón a spleť koľají a kde život predstavujú rútiace sa kamióny a škrípajúce brzdy niekoľkotonových vlakov.

Zúfalá Adelka sa utiahla do depa pre rušne, vozne a iné kovové monštrá. Niekto z pracovníkov depa jej pri stavadle nechával vodu, kúsok chleba... hádam  keby tušil, aká nebezpečná je pre Adelku cesta od jej brlôžku k vode, prejavil by viac snahy jej pomôcť. No takto Adelka musela prestrašene uskakovať obrovským súpravám nákladných vlakov zakaždým, keď sa chcela posilniť, aby mohla zasýtila šteniatka.

Jedného dňa sa však už iba horko-ťažko priplazila. S krvácajúcimi kýptikmi ľavej prednej i zadnej labky, čo jej odťal neúprosný vlak. Mohla za to nepozornosť či úľak z prenikavého piskotu zúrivej píšťaly? Jedno je isté, ani šialená bolesť ju nezlomila. Lížuc  si rany, bojovala o život. Svoj i svojich šteniatok. Neskutočná húževnatosť, bojovnosť a oddanosť svojim mláďatám dávali silu tomuto bezvládnemu a doráňanému tvorovi, ktorý sa centimeter po centimetri až do úplného vysilenia plazil k vode a jedlu, potom späť do bezpečia, k šteniatkam.

Prvé sekundy šoku sa premenili na hodiny, dni a týždne plné neutíchajúcej bolesti. Totálne vyčerpanie a silný zápal otvorených rán ju jedného dňa premohli. Ostala bezvládne ležať pri stavadle uprostred koľají, vystavená spaľujúcemu slnku i bičujúcemu dažďu. Nevedno, koľko dní takto ležala nepovšimnutá a vydaná napospas agónii bolesti a pomalému koncu.

Ako mohol ten, kto dokázal Adelke dávať vodu a jedlo, zároveň ignorovať jej utrpenie? Dlhé týždne?

Nehľadajte odpoveď, nech je akákoľvek, môže byť iba zahanbujúcou a trápnou výhovorkou.

O Adelke sa jej záchrancovia dozvedeli náhodou. Z očí jej planul odhodlaný pohľad plný chuti žiť a bojovať. Okamžite ju brali k veterinárovi. Jej stav? Akútny zápal mliečnych žliaz, hnisavý zápal otvorených rán na kýptikoch amputovaných labiek, kožuštek plný kliešťov a tržných rán, celková podvýživa a vyčerpanie. Šteniatka sa už nikde nenašli, pravdepodobne uhynuli oveľa skôr, ako sa Adelke dostalo pomoci.

Všetko iba strohé konštatovanie faktov. Aká bezútešnosť bezbranného tvora, aká pokryteckosť všemocného človeka sa ukrývajú za týmto príbehom?

Po takejto skúsenosti by si každý z nás predstavil Adelku ako zdecimovanú existenciu plnú zúfalstva. Opak je však pravda. Adelkina nezlomná chuť žiť prekonala aj túto otrasnú časť jej života. Napriek všetkému zlému je Adelka rozkošný psík s usmievavými očkami.

Adelkini noví majitelia si naplno vychutnávajú jej neoceniteľnú spoločnosť a radi sa nechajú nakaziť jej prekypujúcou radosťou a nadšením z každej spoločne strávenej chvíľky. Sú šťastní, že jej mohli pomôcť a získali v nej veselého a oddaného priateľa.